Vstaň, spravodlivá

Všetko padá,

Svet sa v rukách rúca,

A ja hľadám,

snažím sa nájsť Tvoju tvár.

Tak dnes trochu inak. Prinášam vám myšlienku, ktorú mi Ocko vložil na srdce počas môjho stíšenia z 24. kapitoly Prísloví.
Vlastne, neviem tak presne, ucelene, čo by som vám chcela povedať, ale otvorím asi veršíkom.

lebo spravodlivý vstane, hoci by padol sedemkrát, bezbožní sa však rútia do nešťastia - Príslovia 24:16

Chcela by som vám povedať, prečo asi ma tento verš motivoval písať sem, dnes.

Búrka zúri

Moja loď sa potápa

Srdce sa búri

Tak pomôž mojej nevere

Zrovna nedávno som hovorila o tom, že nemám akosi o čom písať.
Môj duchovný život zostal znovu akýsi... suchý, tichý, bezvýrazný.
Stíšenia ubiehali, dni tiež a ja som akosi... proste len bola.
Na modlitby som sa nesústredila, na zamyslenia či chvály tiež nie.
Prestala som uprednostňovať čas s Bohom tak, ako kedysi.
Zrazu mi nebol tak vzácny.
A ja som si uvedomila, že som spadla.
Hlboko.
Ďaleko.

Kričím a padám

Očami ťa hľadám

Len Tebe a nám

Patrí tento moment

Viem, že sa nemám za čo hanbiť, keď toto priznávam.
Nie som jediná na svete, ktorá spadla. Žiaľ, nie som sama dnes,
nebudem sama zajtra a nebola som ani včera
Už Adam s Evou nám ukázali, aké smiešne jednoduché je nenasledovať,
 čo Boh hovorí. (Genezis 3:2-6)
Obaja dobre vedeli, čo majú robiť, napriek tomu robili niečo iné.

Ruky k nebu dvíham

A keď ku spánku si líham

Neviem prestať myslieť na to

Ako sa zas postaviť

Hrozné na tom je aj to, že my vlastne nevieme, že robíme niečo zle,
dokým nás s tým niečo priam necapne po hlave.
Dokým sa nezastavíme v tom blúdení tým zahmleným, čudným miestom,
na ktorom sa ocitneme, keď sa snažíme konať sami podľa seba, a nezistíme, že je niečo hrozne,
hrozne zle.

Chyť moju ruku, Ocko môj 

Sama nevyhrám tento boj

Potiahnu silno, ako Ty vieš 

Pomôž mi nespadnúť, ak sám chceš. 

A čo je pre nás ako ľudí najhoršie je to,
že sa nedokážeme sami dostať z toho miesta.
Nedokážeme sami vstať.
Iba tak sedíme, ľutujeme sa, je to akoby sme v pohyblivom piesku
 a každým krokom sa iba posúvame hlbšie.
Hriech sa tiahol s ľudstvom už od prvého pádu človeka.
Nikto z  tých veľkých ľudských biblických postáv, ktoré poznáme, to nedokázal zmeniť.
Abrahám to nedokázal.
Izák to nedokázal.
Jákob to nedokázal
Ani Mojžiš to nedokázal.
Ani Jozef, ani Daniel, ani Dávid, ani Šalamún,
nie Rút, ani Ester, nie Peter a dokonca ani Pavol.

Iba Ježiš to dokázal.

Ja viem, že chceš. 

Ty nenecháš ma napospas

Aj keď uhasína plameň v nás

Ty horíš ako o život 

Je to takmer neskutočne čarovné.
Až na to, že toto je úplne, absolútne skutočné.
Ježiš prišiel, a videl, v akom hroznom stave sme.
Všetci tak zlomení, unavení, ubolení, poľutovaniahodní...zlí.
Ostatne, tam, kde sme boli, kde často stále sme, sme boli vlastnou vinou.
V hĺbke tekutého piesku.

A čo on urobil?

Neviem ako teda vy, ja keby sa stretávam s ľuďmi, s ktorými sa stretával Ježiš,
asi by som na nich kašľala. Presne ako to robili ostatní.
Z pohľadu tretej osoby by som sa vykašľala aj sama na seba.
On to ale neurobil.
Miesto toho odložil svoju nablýskanú korunu, korunu Kráľa, a nechal sa úplne, totálne zhodiť.
Lebo ty si niečo pokazil/a.
A On ťa miluje.
Tak ani nezaváhal to napraviť.

Urobil z priestupníčky spravodlivú.
Z nehodnej hodnú.
Z osamelej milovanú.

Ako aj v knihe Ozeášovej hovorí: Pomenujem si ľudom, čo mi nebolo ľudom, a milovanou, ktorá nebola milovaná - Rimanom 9:25

Takže to, čo som vám asi chcela povedať je, že nevadí, keď spadnete.
Je len na vás, ako sa k tomu postavíte.
Miesto toho, aby sme sa ľutovali, vyberme si dnes spravodlivosť, ktorú sme dostali.
Za ktorú bolo draho zaplatené.
A poprosme Ho, nech nás znova zodvihne.
Ak s Ním už žiješ, ver mi, mnohokrát ešte spadneš. Ale ty predsa vieš, ako
veľmi ťa miluje.
A ak s Ním ešte nie si, a práve si si uvedomil, že niečo v tvojom živote je zle
neváhaj sa ozvať. Vďaka Bohu sa aj to dá vyriešiť.
Neodmietol celé ľudstvo po toľkých rokoch.
Neodmietne ani teba.

Ty zapáliš aj nás 

A bude počuť hlas

Tvojej armády.